Filmy,Hudba,Hry,Zabava,Laska,Auta,Chat!

Zamilované basne

Nemám rada nikoho, hľadím len na seba Ja nikam nepatrím, ty pôjdeš do neba. Nechaj ma dodýchať po svojom, chcem krvácať sama, navždy ostaneš v srdci mojom a navždy ťa budem mať rada...

 

Mama je to čo nikdy niekto nemôže mať je to žiariaca hviezda v tvojom srdci a maj ju rad !!! mame s ňou krátke i dlhé chvíle ma vás veľmi rada !! 

Si všetko po čom túžim , si všetko čo chcem, verím, že raz príde ten čas, že raz príde ten deň, keď šťastná Ti poviem, som Tvoja len. Objatie silné a pohľad plný lásky, povieš konečne ti môžem hladiť vlásky. Ten pocit, keď splní sa Ti túžba, sen, ďakujem Bože Tebe len. Za lásku, za pocit letu duše, že máme svoje srdce. Ja Tvoje a Ty moje , budeme mať navždy oboje. 

Najkrajšia matika je tá, ktorá násobí radosť, umocňuje lásku a delí smútok. 

Prečo ma život stále skúša, prečo ma nik rád nemá, Zase som naletela na krásne slová, ktoré so mi vravel, Myslela som , že si iný , si však ako ostatní Najskôr si sa mi hlboko do srdca vryl potom si sa z môjho života, nečakane vytratil. Dlho tá tvoja túžba, ktorej si vravel láska nevydržala ! Tak veľmi som ťa milovala a tak veľmi som sa zase sklamala Tak veľmi som chcela veriť , tvojim slovám , Boli to len plané sľuby, keď si tvrdil , že ma ľúbiš Neviem , či vieš, čo to znamená, Niekoho naozaj neskutočne a verne milovať Kde je môj anjelik strážny, kde sa mi stratil, keď dovolil aby si mi srdce na malé kúsky rozbil. Už som ho toľkokrát zlomené mala, Že som v ozajstnú lásku veriť prestala. Nič také ako láska nieje, dnes to už viem, Niekedy sa stane , že človek prehľad stratí, lebo mu vraj láska oči zakryje a to, čo by mal vidieť- nevidieť ! 

Srdce robí zázraky, ale rozum na ne neverí. 

Moja duša hore stúpa, môj anjelmi lásku núka. Odmietnem je pretože, niekto mi to zakáže. A ten niekto budeš ty, môj anjel hneď odletí. moja duša po tebe túži, odrazu druhý okolo mňa krúži. A ten anjel,to si ty, skončím v tvojom objatí. 

Dnes nezaspím a nebudem spať, slzy si neutriem a nebudem sa smiať, neplačem pre to že si ma nemal rád, ale pre to že si ma naučil miloVať. 

Pohladením tela, pohladením duše, po tom túžim len s Tebou, to všetko len pre šťastie naše, teraz kľačiac pred sebou. Cesta životom je bez lásky, cesta celkom zbytočná, kráčať ním však môžeš spolu so mnou, musíš byť však statočná. Samota ma ubíja, samota ma ničí, sám sa trápim, sám žijem, moja duša v tiesni kričí, veď ja vlastne nežijem. Pomôž prosím, pomôž ako, nájsť tú moju šťastia niť, veď ja vlastne vôbec neviem, rád by vedel prečo žiť. 

Tak veľmi ťa ľúbim... No ty ma stále odmietaš...ľúbiš inú...ja viem... Ale v čom je ona iná? V čom je lepšia ako ja? Koľko nocí som už pre teba preplakala... Ty plačeš tiež....no nie kvôli mne.... kvôli nej... Tak veľmi trpím...trpíme obaja... Prečo? Prečo nemôžem byť nikdy šťastná? Prečo ťa tak veľmi ľúbim...práve teba...prečo o teba tak veľmi bojujem? Vôbec si ma nevšímaš... Myslíš len na seba...na svoju lásku...na svoje sklamanie... Ja budem šťastná iba s tebou...ale ty nechceš...tak ti želám aby sa k tebe vrátila...aspoň jeden z nás nech je naozaj šťastný... Bolí ma keď vidím ako sa kvôli nej trápiš...a jej je to jedno... Vôbec si ťa nezaslúži... Tak veľmi ťa zmenila...si úplne iný... Ja vôbec neviem prečo ťa tak ľúbim...prečo práve teba? Nechápem to... Musím sa s tým zmieriť...nikdy nebudem šťastná...nie bez teba..... Navždy ostaneš v mojom srdci...máš v ňom svoje miesto, ktoré ti ostane... U mňa máš vždy dvere otvorené.... Ľúbim ťa... 

Už necítim chlad zeme len čakám kedy sa objímeme. Svet ostane ako uzavretá hladina v okamihu ako prasknutá bublina. Nepýtaj sa či to chcem veď aj tak vieš že to viem a vzápätí potrebujem a chcem. Pohlť ma už voda chladná tak ako to vie iba láska zradná. Odovzdávam sa Ti celá tak ako nežnej smrti včera. Smrť z tvojich rúk prijala som a vďačná na veky ti budem v tom, že odovzdal si harmóniu mojej duši, napriek tomu, že moje srdce už nebúši. 

Viem, že v Tvojich očiach je láska, radosť, smiech. Viem, že Tvoje ruky ma chránia viac ako tisíc striech. Viem, že si to Ty s kým sa cítim skvelo. Viem, že je to Tvoj úsmev, za ktorým sa mi tak cnelo. Viem, že keď sme spolu, nič mi netreba. Neviem čo by som robila bez Teba?! 

Milujem tvoje oči milujem tvoje pery. Milujem pohľad ktorým sa na mňa dívaš vždy keď prejdem okolo teba, milujem ked sa ma dotkneš no však aj veľmi smútim pretože ty ma máš len rád. 

Jej oči sú ako hviezdy, tak blízke, tak vzdialené. Jej oči sú ako nezábudky, tak nežné, tak nádherné. Jej pery sú ako pierko, tak jemné, tak hebké. Jej úsmev je ako Slnko, tak hrejivý, tak žiarivý. To dievča nieje výmyslom, To dievča nieje anjelom, To dievča nieje len mojim snom. To dievča je tou pravou, To dievča je mojou vysnenou, To dievča je mojou láskou jedinou. 

Láska JE AKO MOTÝĽ, ČO POLETUJE PO LUKE LÁSKA JE,AKO KVAPKA ROSY, KTORÚ MÁŠ NA RUKE LÁSKA JE NÁDHERNÁ HOC NIEKEDY ŤA BOLI KEĎ ZRADA ZÁKERNÁ, VYHRAJE MEDZI LÁSKOU V BOJI 

Spomienky sú ako láska ktorá sa ráno prebúdza a večer zaspáva. Spomienky sú pre nás všetko spomienky na mladosť, na lásku... ...lásku, lásku nás dvoch. Ak neveríš, tak never, ale v mojom srdci planie slovo TEBE TEBE všetko... ...moju lásku, ...môj cit, ...moje spomienky. Spomienky ktoré ja dám tebe!!! 

Ľúbim Ťa, láska moja, v každom okamihu mam Ťa pred očami... Kde si? Pýtam sa stále, kde si? Veď nemohol si odísť a nechať ma tu samu, s toľkými spomienkami na Teba, v žiali, v smútku zanechanú..... Nie je hodina, nie je minúta, kedy by som nemyslela na Teba, chýba mi láska Tvoja, Tvoje bozky,Tvoje objatia a Tvoja neha, Zabudnúť na Teba nedokážem, hoci ublížil si mi veľa, no v mojich spomienkach ostaneš vždy taký, akého som Ťa chcela... Slzy mi stekajú po líci, keď tieto riadky píšem... príď, vráť sa láska, ja náruč otvorím Ti dokorán a rozdeliť nás už nič nedokáže a nebude to klam, Ja budem Tvoja a Ty môj, preto už neutekaj, ale stoj. 

Našiel som ťa plakať v záhrade. Chcel som ti pomôcť a ty že nie. Hľadala si cestu čo vedie spať. No tej cesty už dávno niet. Kráčala si bosa po trni. Dúfala si že sa ti ten sen splní. Tvoje slzy sa menia na ocot. Chcela si mi zatajiť pôrod. Čakala si na vhodnú chvíľu zabodnúť mi do krku ihlu. Možno si len myslím že si zlá. Možno len v mojej hlave je nejaká hmla. 

Tvoje slzy sa menia na ocot. Chcela si mi zatajiť porod. Čakala si na vhodnú chvíľu. Zabodnúť mi do krku ihlu. Možno si len myslím že si zlá. Možno len v mojej hlave je nejaká hmla 

Láska je sladká ako med, Keď myslím na to ako sme boli spolu, Všade a hneď. Obímaš ma, bozkávaš ma ,miluješ ma, A držíš ma za ruky to ma vždy hreje na srdci. Keď plačem utrieš mi slzy z tváre, Aj keď sedíme spolu v tráve. 

Chcem ťa tak ako chcel Alexander Veľký celý svet, si pre mňa ten najkrajší lúčny kvet. Túžba po tebe je nekonečná, moja láska je už večná. Chcem ťa objať a už nikdy nepustiť, už bez teba nedokážem žiť. Pre tvoje oči by som urobil prve-posledne, no bojím sa že mi ostanú len moje slzy slané. Som asi blázon, ja viem, ale navždy ťa milovať budem. Chcem hladiť to krásne telo, ktoré sem asi až z neba priletelo. Chcem cítiť teplo tvojho tela, pýtam sa: chcem naozaj tak veľa? Moje srdce bije podľa tvojho srdca, bez teba sa môj svet rúca. Tvoja láska je to jediné čo chcem, pre teba som ochotný aj zomrieť, to viem. Chcem aby si pre mňa nebola len sen, chcem byť s tebou každý boží deň. Očarila ma tvoja krása, nad ktorou aj slnko jasá. Chcem ucítiť chuť tvojich pier, v živote už nemám iný cieľ. Pri tebe nedokážem vnímať čas, chcem byť s tebou zas a zas. 

Zlá láska Boli sme to my Boli sme tam spolu Išli sme stále v jednom kroku držal ma za ruku Stále sa smial Nikdo nevedel že ho opúšťam Na druhý deň z rána Napíšem mu správu A on že už nie! Že našiel tú pravú Vraj ma on miloval Vraj som sa zmenila Vraj som už minulosť že už v pohode zaspáva čítam tú správu od neho Ževraj ma stále miluje Ja ľúbim ho tiež ale stále trvá na svojom NIE! Slzi mi tečú po tvári Bežim si po nožík Nechcem mu ublížiť ale zo žialu musím ho opustiť Píšem mu správu je tam len "ZbOHOM" On neodpíše je mu to jedno nadrúhy deň už kukám sa zhora on slzi v oku ale so svojov Terezkov musí sa babrať počúvam na ďialku jeho nežné slová prepáč Terka ja nemôžem ju prestať milovať Ja už spím a nemôžem sa prebrať 

čierný anjel Cierny aniel prisiel z pekiel aby za svojim cielom siel, uvrhol kliatbu na tuto zem ja som ho videl takze to viem. na svete bolo krasne , preto pisem tieto basne. vcera, dnes no zajtra nie zajtra pride umucenie, den vistrieda temna noc. ludia volaju o pomoc. celym svetom presiel tento hriech pocut uz len temny smiech, Cely svet je hriesny, zly ... ked zlo svojou krvou rieky zafarbilo stretol muz zenu co mu svoje srdce dalo Nezne ju objat a lasku jej viznat, ako bojovnik,k tomu ho srdce viaze, jej vasen je bojovat, darebak, samotar tmavym dnom bludi svoj nekonecny hnev na biednych dusiach tlmi Nic mu nie je svete nic mu nie je dobre svojou krutostou nici vsetko co postretne, mesiac v splne zradza srdcia zalubene hladaju si vtme smer, odhaly duse sebe zaslubene darebakovi vnukne myslienku krutu zmocnit sa lasky, v krvavom kupely svoje peri zmoci, nehybne muzove telo bokom odstrci zenu v modlidbach v naruci drzi opojeny sladkou krvou aj jej usta napoji . Tak teraz vila noci , tulia sa lesmi v preliatych slzach, svoj nehynuci smad hasi. Tuzi iba po krvi, svit mesiaca budi jej zmysli lacneho dravca kazdu noc vnej prebudi, laska je strach verim vnej no v nasej viere sa stale utraca no vedz ak vnej vieru stale mas, neumiera ona ostava, len ju vsrdci schovaj aby ju zly aniel nemohlo znicit znova 

Moje srdce v bôli a v žiaľi plače, je tvrdé a mäkké ako z dennej tlače. Hojnosť a pôvab nadovšetko myluje, no krásu lásky je jej srdce daruje. Srdce moje sladkou pýchou zaliate, myslím ja na oči jej krásou zakliate. Rád cítim vôňu jej tmavých vlasov, jej vôňa ma zaviala do tmavých lesov. Cítim ja v srdci mojom čistý žiaľ, prekonať je ťažké, nevidieť jej tvár. Krásu jej úsmevu rád ja prežívam, no našou slabosťou je svet oproti nám. Lásku ktorú prežil som nikdy neprebolí, no láska ktorú mám sa nikdy nedostaví. Zavretie knihy mojej žiaľom pečatil som, skutočné bozky lásky nikdy neprežil som. 

Lásna je ako zbraň Jej krása je nebezpečná ako náboje v revolvery a posledné bosky hlavne na mojej tvári sú príjemné a nádherne to chladí. Ja cítim ako ma po hlave hlaveň hladí a čakám kedy ten bozk mojou hlavou preletí. Tak máme cestu svoju na ktorej ju držím v ruke a prezradím že, láskou je spúšť ktorú hladí ukazovák na ruke a po bozku či lásky plnom výstrele len tak pohodená pláva v červenom mori či rieke. 

Keď sa ráno preberám, na teba sa pozerám. Keď sa pozerám na hviezdičky, padajú mi slzičky. Prečo si odišiel tak skoro? veď je to moc priskoro.  Všetci stále smútia, že ta už nezobudia. Už ma to moc bolí, srdce mam už na polí. Prečo to čo bolo tak krásne, Tak rýchlo zhorelo? veď všetkých to tak bolelo. Ja viem , Že ta stále milujem. Chcem byt s tebou, chcem ta mať, Chcem ťa navždy milovať. Tak sa prosím vráť!!! 

Uzrela svet ako nevinnosť, do doby kde bičuje pýcha a zlosť. Krásou podobná nočnému nebu, nevediac,ku ktorému sa jej život bude plaviť brehu. Lúče jej očí hrejú dni, úsmev jej pier uspáva sladké sny. Zvon tela tĺčie za lásku, do duše ryjú spomienky otázku. Žena akého si mena? Viem...Si izba plná kvetín, nie len prázdna stena... Si jemnosť lupeňov ruže, si krása vodopádu skalou keď sa kĺže. Si nežnosť detského pohladenia, si tajomstvo pokladu a jeho odhalenia. Si túžba milencov, si nádej obrátenia sa blúdnych slov. Keby sny vraveli, prosili by vari, nerozplyň sa anjel...ako voda do hmly-vodnej pary. Možno je pre teba iba tichou spomienkou, chceš ňou prejsť a skončiť s touto hrou. V ňom si však bytosť veľkej krásy, každú noc jej tak hladiť zamatové vlasy. Napísala jeho životu názov novej kapitoly... Znie: Žiaden pocit neba nie je chorý... 

Čas sa splavil vodou života, ešte stále ho ako zlodeja prenasleduje samota... Zo životného obdobia zimy, vryli sa do duše isté krvavé okamihy... Ten sneh, ktorý zasnežil srdce celé, pálil ako horiacu sviedcu jej slzy biele... Stále čuje rozsudok dvoch duší, preto kdesi jeho láska v kúte sedí, narieka a čuší... Hriešna spoveď zbavuje ho viny, sú to však smrtiace jedy a nie vitamíny. Minulosť prach líže zo zeme, tak ak si bez viny,hoď do neho kamene... Zrkadlo duše je jeho trestom, v smoch sa stále stretáva s tým osudným miestom. Slzy pominuli, vysušil ich mráz, no už navždy bude v srdci počuť lásky hlas... SI ČLOVEK A V SRDCI NOSÍŠ SVOJU CESTU K ŠŤASTIU, NO MUSÍŠ ZVOLIT TU DLHSIU A TRNISTU A NIE TU JEDNODUCHU A KRATSIU... 

Koľko si zrátala hviezd kým videla si jednu padať, koľkokrát ľúbila si kým začala si milovať, koľkokrát vzdychala si naprázdno kým úžasný bol orgazmus, a koľkokrát si potratila kým objala si dieťa Ja mnohokrát ťa sklamal kým poslúchol svoje srdce, mnohokrát ti nazrel do očí kým neuhol mi pohlaď, mnohokrát som nariekal úsmevom kým prišiel pravý smiech a mnohokrát ti dával plané sľuby kým dodržal som slovo prepáč Viem ťažké to bolo láska, ale konečne vidím náš raj, len vďaka tebe zachutil mi, ten zázračný čistý čaj. Navždy ťa milujem a ďakujem 

Zahraj na klaviry leziacom pod prachom, hraj len nam dvom, melodiu ako je zivot sam, neprestavaj kym ta pocuvam, sfuknem sviecky a zahraj nieco do tmy, to krasne pripomen mi, zapocuvam sa ako na zaciatku s vyrazom v tvary mam ta rad, hraj ako by to bolo posledny krat. Zahraj na ciernom klaviry ten krehky ton, a neprestavaj kym tu som, rozoznej jemne dvojfarebne klavesy, ja pomaly zaspominam si, v pozadi susti dazd,ty rozohrej mraz v zilach, melodiou na ktoru sa nezabuda, lebo sa neda,ako na teba. Zahraj na klaviry leziacom v podkrovi, aby cas nesiel do prazdna, hraj kym tu mas ma, rozvir klavesamy nesputany vietor odfukne to zlo,ale aby cezomna zas nepraslo, len hraj nenechej zavladnut ticho. Dotykaj sa maznavo klavira, predstav si,ze si to ty a ja, ved mali sme tolko krasnych snov, kolko je na klaviry klavesov, nanestastie nic nie je vecne, i melodiapomaly tichne v tme. 

Nikdy ten, čo slovu vládnuť nevedel bol básnikom, A zrejme ten, ktorý nikdy neľúbil nebol nikdy milovaný, Obaja stoja na tej samej tenkej niti, Nieje grék, čo nevidí Venušu z morskej panny, Len slovo je láska ... a láska dotykom ??? Stráca sa hlava v oblasti bytia, Uniká myseľ v oblasti viery, Viera je predsa podstatou žitia ?! Oblasti veríš, s bytím sa zmieriš !? Čo slovo?, Čo dotyk?, Keď slovo zhasne a dotyk prestane, Len jedna je seknutá najväčšia z motýk, Láska ta ostane. Tak byť, či nebyť ? ľúbiť, či nelúbiť ? Aj ohňom spálený znamená dožiť 

V tvojich očiach modrých prúdi voda živá, ochráň ma od snov zlých, nech v nás láska koná. Či spoznám to umenie, čo nechá život rásť, snáď, možno raz, spoznám krásu krás. Azda len pekné slová mi dávajú tie rady, stále kričia na mňa: Uč sa Ars amandi. Ku koncu všetkého vzývam slnko i lunu, nech mi chránia slová, čo vyšli zo srdca. Nech ako vánok bozkajú ľuďom tvár a raz si snáď spomenú, v čom rastie svet, v čom žije láska, čo je to umenie. Nielen písať verše, sniť si krásne sny, no spoznať lásku v počiatku života, v umení milovať! 

Les je tichý bez pomocnej trasy, ty sedíš v ňom obínajúc trávu. Možno chladná, možno zlá si, že stratila si motýliosť hravú! Čo cintorín ti povedal je lož. Nepochovali ho, len utiekol! Vzajúc si ten naostrený nôž, mnoho sĺz v tom lese pretiekol. Utekal si v tom paralélnom svete, uväznený sám v svojej chybe. Túžiaci po slepej, bolestnej odvete, ktorá mnou dodnes hýbe. Vzal si si to čo som mala, hodil ma, priam sotil do pekla. Ja som sa ťa hlúpo vzdala, slza mi po krvou červenej pere tiekla. Ja s dúškom vlastnej nehy, som volala ťa späť. Čo sú to nekonečné brehy? Nebuď tmou, nehou svieť. Vrátil si sa ako para k hladine, ku mne, blaho-blaho-blaho... Tie úcty ti so srdcom hradíme, vyšli nás nesplatiteľne draho. 

Z pier leje sa ti vosk. si prelud čo ma tak zvádza, taký žiarivý v sebe sám skvost, ktorý prikrýva rokov sadza. Vtápaš sa v utrpení, ktoré samo v tebe pramení, nie náhodou z tvojej viny! Ukladám ťa za rám do tajnej vitríny. Nazrel si nechtiac za oponu, a uvidel tam ju, zradu.! Nechcel si ju, nestál o ňu, no zrada prišla krvilačne zo zadu. Hompáľam sa na ostrom hrote, s krvou na pere, bojujem o prežitie. Premýšľajúc o stratenom živote, viac pritlačím srdce na ostrom štíte. Sebazáchova akosi utiekla z kostí, nechala ma stým najmenším ideálom. Ticho ako starec v uvzatosti , som na svojom pohrebisku večnom a stálom. 

Keby sa ozval ston, praskli by steny. Keby praskla stena, vydala by kvílivý tón. Keby ma zabolela duša, spadla by slza. Keby tvár mi omočila slza, trápila by sa duša. Keby sa v tejto chvíli zrútil svet, ostala by som pevne stáť. Keby som teraz stúpila na zem, zrútila by sa s celým svetom. Keby som teraz zavrela oči, videla by som teba. Keď ťa vidím teraz tu, zatváram oči, aby som ťa nevidela. Keby som teraz zúrila hnevom z očí by mi sršali blesky. Vonku sršia blesky a moje oči sú pokojné. Keby teraz spadla hviezda, želala by som si teba. Teraz si želám teba, ale hviezda nepadá. Keby si bol mojím snom, snívala by som. Snívam, ale ty si drsnou skutočnosťou ! 

Na búšiace srdce sa pozri, kvôli komu bije? konečne aj ty ku mne láskou dozri, nech viem, že láska žije. Nepozrieš oči si zakrývaš, darmo ťa prosím, radšej zbohom mi zakývaš, len JA lásku v sebe nosím. Veľmi sa trápim pre teba, si bezcitný? vieš, že dám ti aj modré z neba, ale ty? - si len BEZCITNÝ. Ľúbim ťa, aj ťa milujem, ty to však nevieš, ja lásku ti darujem, ty dušu si zavrieš. Už trápiť sa nebudem. Nestojíš o mňa, skoro na teba zabudnem, láska vylieva sa zo mňa. Už nie si môj, už nemám ťa rada, ty si sám svoj, tá LÁSKA bola veľká zrada. Zabudni na moje slová, Vygumuj ma z papiera, duša túto bolesť zdolá, už nepýta sa - nevtiera. 

Tá najkrajšia hviezda tlie v tvojich očiach, krásne žiarivá, plná nevinnej túžby, tú sledujem na nebi po nociach, sním, sním, sním a vravím si - kiežby. Jediná tlie tak jasne, máš tých hviezd plné oči, ale čo ak hviezda zhasne? Pozriem do hviezd zoči-voči. Tá jediná ti horí v pohľade, tou jedinou zvádzaš moje zmysly, kĺzam pohľadom ako na ľade, nechcem aby tie hviezdy zmizli. Ak raz sa v meteor premení, a zhorí v atmosfére strachu, nech nič sa v očiach ti nezmení, nech nezmení sa v oblak prachu. Tvoje hviezdy moje oči spália, oni menia sa na popol, slzy v očiach ma smútkom pália, ty šaty si mi nežne rozopol. I keď stojím v žiari mesiaca, dvíham k tebe pokorne zrak, som ako sviečka nežne horiaca, som ako najnežnejší mrak. Vráť mi hviezdy, čo si mi vzal, nech naše pohľady stanú sa jedným nebom, nenásytný vrah sa z teba stal, vzal si hviezdy nám obom. Odvrátim tvár mesačnú, nech necítim pohľad hviezd, si bezcitný tak netvár sa nevinne, nepozriem, kým svietiť nezačnú. 

Z diaľky počuť vlak, nesie mi správu, no on len pustí dymu mrak, a oveje trávu. Mizne v diali kdesi, tam kde sa sype voda, tam kde kvitnú lesy, kde si láska s láskou ruku podá. Tam ja nedobehnem dnes, ani nemám síl, pri pohľade chytá ma dnes, čakali by ma milióny míľ. Vlak zmizol v krajine, ako je tu ticho. Zmizol tak nevinne, až ma pri srdci pichlo. Nedostala som správu, tak som ju čakala, sadnem si na trávu, žeby som plakala ? Správy už niesu v móde, ako ju mám poslať? Zapriahnem kone-postavím lode, ale on ju musí dostať. 
Žádné komentáře
 
IP